STORY OF MY OWN | 1
- Jul 20, 2015
- 2 minút čítania
Všetko zlé je na niečo dobré a ťažké obdobie predchádza lepším zajtrajškom. Keď môžem, tieto pravdy opakujem všade možne a kadekomu možnému. Často som za to vysmiata, že verím na mlyny a spol. a rozprávam ako Babička od Nemcovej. Ale Božie mlyny ozaj melú, pomaly ale isto. V mojom živote bolo pár momentov, kedy som pociťovala vrcholné šťastie. A zásadne prišli po období, kedy som myslela, že sa už hlbšie nedá padnúť. Ako napríklad teraz. Nachádzam sa v bode, o ktorom som posledných osem rokov snívala. Som tu, bezpodmienečne spokojná. Ale pred tým to bol neľahký boj.
Schloß Belvedere
Môj blog má byť o mojom živote v zahraničí, chcem posunúť ďalej to, čo ma robí šťastnou. Ukázať vám nové rozmery a možnosti. A týmto článkom na pokračovanie povedať, že človek musí byť trpezlivý, čo-to prekúsnuť a prehltnúť, lebo verím v to, že svet je nastavený tak, že i keď dačo zoberie (čas/frajera/peniaze/doplň ľubovoľne), vráti to aj s úrokmi.
Maturita. Skúška dospelosti. V mojom prípade to platilo, pretože znamenala pre mňa skúšku sebadôvery. Predstavte si to, že patríte medzi najlepšie jazykovo zdatných študentov v triede. Možno aj ročníku. A potom vám na vysvedčenie naparia trojku. Lebo preto. Dnes viem, že tá trojka je len akási čmáranica na kuse papiera a o tom, čo v skutočnosti viem, či som v tom čase vedela, nevypovedá nič. Zlomilo ma to, ale len na chvíľu a tvrdohlavo (cieľavedomo) som si podala prihlášku na tlmočníctvo. Kam ma prijali!
Po prvom ročníku mi spolužiačka dohodla brigádu v Rakúsku. Presne tú, o ktorej mi pár mesiacov pred tým rozprávala a ja som jej ju závidela. Mala som ísť pracovať pre rakúsku grófku na jej letné sídlo. Ako keby to bolo včera – sedela som v obývačke prenajatého bytu v Trnave, mobil mučila v upotenej dlani a hľadala odhodlanie vytočiť jej číslo a dohodnúť sa, čo a ako. Študovala som tlmočníctvo, no aj tak som nebola schopná vypluť zo seba pár jednoduchých viet. Nakoniec som to dala. So zmiešanými pocitmi, no o tri mesiace som stála uprostred haly Hlavnej stanice vo Viedni, ešte vtedajšej Südbahnhof.
Dotackala sa za mnou vysmiata päťdesiatnička, tuho ma objala a odštartovala komolenie môjho mena. Bola som všeličo – Lubika, Lubiča, Lubisa...Navrhla som „Lubi“ a to mi ostalo dodnes. Išli sme spolu autom asi dve hodinky, prebrali sme všeličo, i keď z mojej strany riadne lámanou nemčinou. Doviezli sme sa na domček (vilu) uprostred hôr, všade les a kopce, vlastné jazero, terasa a dva mesiace najlepších prázdnin predo mnou.
Bol to pre mňa útek a tu som našla útočisko. Utekala som pred neúspechom v škole, kde som si pripadala ako štvaná zver. Neviem, ako to na UCMke funguje dnes, no to, čo som tam zažila ja, nepatrí do beletrie ani náhodou. Okrem zdravotných problémov som si z prvého ročníka neodnášala vôbec nič. Tak isto som utekala od bývalého priateľa, s ktorým sme sa krátko pred odchodom rozišli. To, čo som hľadala, som tu aj našla – samú seba.
Najradšej by som vyrozprávala celý príbeh na jeden dych. Medzi riadkami sa mi vynárajú pomaly už zabudnuté spomienky a každou dokončenou vetou mi príde na um ešte dačo navyše, čo som opomenula. Ale dnes skončím tu. A na budúce porozprávam o tom, že nie všetko, čo sa bliští, je vždy zlato.
Komentáre