CHANGES

Aaaa! Môj posledný príspevok sa volal "Summer Feelings" a už je predo dvermi pokračovanie "Autumn Feelings". Čas okolo mňa letí nezvratnou rýchlosťou. Jednou nohou som už pri rekapitulácii celého roka a že to bol rok! Rok plný neočakávaných zmien, ktoré ovplyvnili aj mňa samú. Menia sa mi priority, názory...zámerne mením ľudí okolo mňa, lebo asi treba.

Blog som si zakladala s cieľom priblížiť ľuďom život v zahraničí, tu vo Viedni. Chcela som tešiť a inšpirovať. No časom som sa stretala s rôznymi reakciami - od ľudí, pre ktorých som to podvedome písala, ale začali sa ozývať aj ľudia, ktorý by mi ani vo sne nenapadli, že čítajú. Moje slová, moje myšlienky. Zrazu mi v hlave zasvietila červená a vravela som si, či je to to, čo chcem. Otvoriť pomyselné okno, ktoré bolo niekoľko rokov zaistené a nikto nevidel dnu. Totiž aj závesy boli veľmi starostlivo zatiahnuté. Zvykla som si na neveriace pohľady (že či ona tam naozaj študuje a celé to nie je inak), na hlúpe reči (že prečo ona tak dlho študuje a či to celé nie je inak) a zvykla som si aj na to, že Viedeň je pre 90% mojich "blízkych" Amerikou a vzdialenoť je neprekonateľnou prekážkou. Ak by som mala rátať na prstoch, ostalo by ešte pár neoznačených - toľko ľudí ma bolo pozrieť. A to už som tu piaty rok.

Pravda, písať o parkoch a reštauráciách môže byť zábava, čítanie to už nemusí byť toľko záživné. Vždy som do môjho príspevku chcela vniesť niečo osobné, niečo, čo rozpráva z môjho vnútra. Ozaj som však zneistela, či je to to, čo chcem. Či je mi treba vysvetľovať alebo obhajovať veci, ktoré som tu popísala. Báť sa, že sa na mňa niekto nahnevá, či sa urazí.

Keď som bola na strednej, písala som tiež blog. Taký detský, nevinný ale veľmi úprimný. Všetko priamo narovinu. Potom som si svoje aj vyžrala, ale bola som presvedčená o tom, čo píšem. S takou istou vervou som začala aj tuná, no potom, ako spomínam - červená stopka. Ale som späť. Plánujem sa s nikým o ničom nebaviť a nech si myslí kto chce, čo chce. Ako doteraz :)

Na začiatku roka som skončila s prácou v Accessorize. Predstavte si, malo to byť dočasné, mali sme sa sťahovať...a koncom augusta sme zatvorili všetky filiálky v Rakúsku. Takmer pol roka som bola bez roboty. Posledný mesiac bol celkom tvrdý a myslela som si, že ak si každou chvíľou niečo nenájdem, pichnem si vidličku do oka. Medzičasom som začala fotiť, začala som písať blog a bez nároku na honorár pracovať na niečom, čo ma baví. Už som takmer strácala nádej, keď som zrazu dostala pracovnú ponuku z firmy, v ktorej ma v tom čase dva razy odmietli, či by som nemala záujem ešte o vyššiu pozíciu, než som sa uchádzala. Ďaľšia zmena, ktorú mi tento rok priniesol!

A musím povedať, že to je tá najzásadnejšia udalosť v mojom živote. Mať šancu ráno vstávať do práce s radosťou je naozaj na nezaplatenie. Veci sa urovnali a zasa sa mi raz potvrdilo, že človek, ktorý síce padá na kolená, no vždy nájde silu postaviť sa a ísť ďalej, najďalej dokráča. Som vďačná za to, že tu, v Rakúsku, dostanú šancu budovať kariéru nie len ľudia, čo poznajú tú, či onú. Ale aj absolventi bez známostí. A aby som nepísala len tak vážne - tak teraz seriózne vážne šetrím na Chanelku! Lebo v hĺbke duše ostávam starou známou materialistkou. :)